Tipy na výlet

2 cirkevné pamiatky na území Moravy, ktoré sa určite oplatí vidieť

Světelský oltár je umiestnený v bočnom oltári Kostola Sv. Barbory v Adamove (okres Blansko). Je už jedinou zachovalou časťou pôvodne 17 - 22 metrov vysokého oltára z dolnorakúskeho kláštora cisterciákov v Zwettli a jeho dejiny sú zaujímavé. V rokoch 1516 - 1525 dal opát cisterciánskeho kláštora v Zwettli Erasmus z Leisser obnoviť poničený kláštorný chrám a nechal zhotoviť nový hlavný oltár zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Oltár bol vysoký asi 17 metrov a na jeho vzniku sa údajne podieľalo šesť rezbárov. V roku 1730 bol podľa archívnych správ oltár označený za staromódny a k tomu bola pripojená poznámka, že oltár svedčí "o velké píli autora, ale současně o jeho malé soudnosti". Preto bol oltár v roku 1732 odstránený zo svojho pôvodného miesta, krídla oltára a nástavba boli pravdepodobne zničené a zostal len korpus zachovaný do dnes. V rokoch 1852 - 1854 opát Augustin Steininger predal oltár grófovi Samuelovi Festetics, ktorý ho vzápätí postúpil Alexandrovi z Bens a ten ho dal dopraviť do Viedne. Na návrh Centrálnej pamiatkovej komisie vyhlásili dolnorakúske úrady transakciu za neplatnú a nariadili opátovi Steiningerovi odkúpiť oltár späť. To však už bol oltár u viedenského pozlacovača a reštaurátora Georga Placha. Opát nemal prostriedky na úhradu reštaurátorských prác na oltári, preto zostal oltár vo Viedni v kostole sv. Augustína. V roku 1857 sa o oltári dozvedel knieža Alois z Liechtensteina, náklady za zreštaurovanie uhradil a venoval ho novo postavenému kostolu v Adamove. V roku 1891 sa opát kláštora v Zwettli, Stephan Rössler, obrátil na patróna adamovského kostola, kniežaťa Jána z Liechtensteina s prosbou o vrátenie oltára, avšak adamovská kostolná správa prehlásila, že "nemůže tuto nejvzácnější ozdobu svého kostela vydati". V roku 1944 bol oltár v obave pred zničením pri bombardovaní demontovaný a uložený v krypte pútnického kostola vo Vranove. V roku 1970 boli z oltára ukradnuté dve spodné sochy, ktoré však boli následne objavené na aukcii umeleckých predmetov v Mníchove a po upozornení Národného múzea v Mníchove boli v roku 1971 vrátené do Adamova.

Ruina Kláštora Rosa Coeli (Nebeská ruža) v Dolních Kounicích neďaleko od Brna je jednou z najvýznamnejších cirkevných stavieb vrcholnej gotiky. Stavba kláštora začala roku 1181. Vilém z Pulína ho postavil na svojich majetkoch ako súčasť pokánia po odpustení pápežskej kliatby, ktorá na neho bola uvalená. Do novo postaveného kláštora prišli v roku 1183 mníšky premonštrátky. Kláštor je tak najstarším ženským kláštorom na Morave. V 14. storočí bol kláštorný areál výrazne prestavaný. Románsku baziliku nahradil omnoho väčší gotický kostol s novou krížovou chodbou. Keď sa prepoštom kláštora stal Martin Göschel a kvôli uspokojeniu svojich stúpajúcich ambícií prestúpil na luteránsku vieru, začal sa vraj v kláštore viesť nerestný život, ktorý vyvrcholil, keď si prepošt vzal jednu z tamojších mníšok za manželku. Toto všetko spôsobilo rastúci hnev poddaných kláštora a okolité obyvateľstvo kláštor prepadlo. Mníšky sa rozutekali a chrám bol čiastočne spustošený a zneuctený. Po tejto udalosti prevzal kláštor s celým majetkom panovník, nakoľko sa vlastne jednalo o kráľovský kláštor. Po niekoľko významných šľachtických rodoch prešlo panstvo na Dietrichsteinovcov a následne na Strahovský kláštor. Strahov sa rozhodol kláštor opraviť a zastrešiť. Avšak 4. 7. 1703 vypukol v meste obrovský požiar a ten sa preniesol aj na kláštor a spustošil ho. Objekt pustošili následne aj prechádzajúce vojská a škody vznikali na kláštornej budove aj vplyvom dažďa a snehu. Strahov predal kláštor späť rodu Dietrichsteinovcov. Od toho obdobia už kláštor len chátra, a to aj vďaka ľuďom, ktorí ho využívajú ako zásobáreň kameňa pri stavbách Až po roku 1927 bola devastácia kláštora zastavená a postupne sa ruina začala sanovať a udržovať. Po reštitúciách po roku 1989 získava kláštor do daru Biskupská konsistoř v Brne, ktorá ho spolu s Mestským úradom v Dolních Kounicích prevádzkuje do súčasnosti. Kláštor je rajom pre filmárov a natáčali sa tam napríklad Rozprávka O statečném kováři alebo Hlas pro římského krále. 


Prírodné unikáty Českej republiky (2 zastavenia v jednej obci)

Zbrašovské aragonitové jaskyňe sú jedinečný jaskynný systém európskeho významu nachádzajúci sa priamo v kúpeľnom centre obce Teplice nad Bečvou. Jedinečná aragonitová výzdoba vznikla iným fyzikálnym pôsobením ako je to v slovenskej Ochtinskej aragonitovej jaskyni. Jaskynný systém vznikol súčasným pôsobením atmosférických a teplých minerálnych vôd vystupujúcich z veľkých hĺbok vo vápencoch. Okrem aragonitu sú jaskyne vyzdobené raftovými stalagmitmi a guľovitými sintrovými povlakmi pripomínajúcimi šišky. Najnižšie úrovne jaskynného systému sú trvalo zaplnené plynom oxid uhličitý, ktorý uniká z podzemných jazier kyselky, ale keďže je oxid uhličitý ťažší ako vzduch, zostáva nad hladinou vody v podobe niekoľko metrov vysokého vzduchového vankúša. Pri návšteve jaskynného systému Vám sprievodca predvedie, ako blízko pod Vaše nohy dosahujú vrcholy plynových vankúšov, ktoré predstavujú pre človeka smrteľné nebezpečenstvo. Jaskyne sú najteplejšími jaskyňami v celej Českej republike s celoročnou stálou teplotou 14,5 stupňa Celzia. Samotné objavené priestory jaskynného systému sú dlhé 1435 m s výškovým prevýšením 55 metrov avšak prístupných je 375 metrov.

Aby tých naj nebolo na jednu obec málo, tak neďaleko jaskyne, na protiľahlom kopci, sa nachádza najhlbšia zatopená priepasť sveta a zároveň najhlbšia priepasť Českej republiky Hranice (priepasť je hlbšia ako oveľa populárnejšia Macocha). Priepasť je hlboká asi 70 metrov v suchej časti, ale vyše 404 metrov je skrytých pod hladinou. Dno priepasti zatiaľ nebolo zamerané, nakoľko prieskumný robot sa počas zostupu v podzemnom systéme zasekol a dodnes čaká na vyslobodenie. Priepasť si je možné pozrieť iba pohľadom z jej horného okraja avšak netreba sa báť, nakoľko po obvode priepasti sú nainštalované zábradlia.